Čítanie s najmenšími: Kedy sú oznamovacie vety vhodnejšie ako otázky?
Knihami sprevádzame naše deti od malička – od kontrastných obrázkov, cez prvé príbehy, komiksy až po encyklopédie. Tak ako sa prirodzene vyvíja čitateľský vkus, tak sa mení aj spôsob, ktorým čítame – veľakrát si to ani neuvedomujeme.
Čím je dieťa menšie, tým viac využívame pri čítaní mimiku a moduláciu nášho hlasu – tak, aby sme detskú pozornosť čo najviac zaujali. Rozprávame prirodzene pomalším tempom, vyššie nasadeným hlasom, používame zdrobneniny, „detské“ slová a slová častejšie opakujeme(1).
Najskôr len stručne pomenovávame, čo na ilustráciách v knihách vidíme a postupne, s pribúdajúcimi komunikačnými pokusmi nášho dieťaťa, rozširujeme svoje prehovory – tvoríme čoraz dlhšie a dlhšie vety. A práve niekde medzi týmito krokmi dochádza k tomu, že oznamovacie vety častejšie nahrádzame otázkami.
Otázky sú, nepochybne, dôležitou súčasťou čítania – tie vhodné zapájajú dieťa do čítania, vzbudzujú záujem, podporujú porozumenie a motivujú dieťa k rozprávaniu. S narastajúcimi jazykovými schopnosťami dieťaťa pribúdajú aj možnosti ako pracovať s textom a príbehom na rôznych úrovniach.
Ale ako je to s otázkami u najmladších čitateľov – u tých, ktorí sa ešte len učia rozprávať a zdokonaľujú svoje prvé výpovede? Možno vás prekvapí, že oznamovacie vety sú z hľadiska rozvíjania detskej reči efektívnejšie ako otázky(2). Ako je to možné?
Oznamovacie vety a ich vplyv na rozvoj reči
Kto je to? Čo je to? Ako sa to volá? Aká je to farba? Kde je lopta? Ako robí auto? Čo papá psík?
Za podobnými otázkami je snaha zapojiť dieťa do čítania a pomôcť mu s rozvojom prvých slov a prvých viet. Avšak na to, aby raz mohlo dieťa na takúto otázku odpovedať, potrebuje počuť najskôr odpoveď. A potrebuje ju počuť opakovane, veľakrát. Potrebuje počuť, že na obrázku je bábika. Že na tejto strane hore je obláčik a dole kvet. Že tento dopravný prostriedok je lietadlo. Že sliepka robí kotkodák a medveď brum. Že tričko je zelené s bielymi bodkami.
Potrebuje vidieť ako sa slová vyslovujú, potrebuje si priradiť k obrázku zvukovú podobu slova. Potrebuje porozumieť a zapamätať si – až potom môžu prísť jeho prvé pokusy odpovedať slovne. Príliš častými otázkami o tento rečový vzor prichádza. Prichádza o možnosť trénovať si to tým, že „len“ so záujmom počúva.
Príliš veľa otázok
Ak je dieťa zahltené veľkým množstvom otázok, zväčša to dá samo najavo. Slovne, gestom, správaním. Možno sa snaží zamerať našu pozornosť na iný detail. Možno rýchlejšie listuje v knihe. Možno knihu zavrie a odchádza sa hrať s inými hračkami. V tom komplexnejšom význame môže postupne strácať záujem o čítanie a príbehy celkovo, pretože si s nimi spája málo zábavy.
Malý čitateľ si tiež môže časom zvyknúť, že odpovedá až na vyzvanie, reaguje až na otázky – a tak sa postupne jeho spontánne prehovory redukujú. A to je veľká škoda, lebo strácame potenciálneho rozprávača knižných príbehov.
Otázkami sa tiež zameriame na to, čo chceme zistiť – čo všetko už dieťa pozná a vie. Ale o čo sa zaujíma ono? Možno práve teraz sleduje pandu na strome, zaujíma sa ako vyzerá, prečo sa usmieva, čo sa stane na ďalšej strane a naše otázky k žabe v rybníku nie sú pre neho aktuálne zaujímavé.
Ako využiť čítanie na rozvoj reči
- Čítajme najmä oznamovacími vetami – pomenovaním, čo je na obrázkoch, opisovaním, vysvetľovaním ako veci vyzerajú, fungujú a čo sa deje okolo nás.
- Otázky sa spýtajme sami pre seba v duchu, ale nahlas na ne odpovedajme. Dieťa tak namiesto Kto je to? Čo robí? Kde je? počuje vety Tu je mačka. Dievča drží pohár. Lopta je medzi domom a autom. To je rozdiel v použitej slovnej zásobe, však?
- Čítanie nie je len o tom, že sa z neho dieťa musí niečo naučiť („učí“ sa už len tým, že nás počúva a čítame o niečom, čo ho zaujíma) – čítanie je stále najmä o spoločnej pozornosti, o čase len pre nás dvoch, o budovaní vzťahu k sebe navzájom aj ku knihám ako takým.
- Nevyhýbajme sa otázkam úplne. Skúsme po každej otázke použiť aspoň 5 oznamovacích viet.
- Pýtajme sa vhodné otázky: tie sú primerané veku aj jazykovej úrovni dieťaťa, pýtajú na to, čo ho zaujíma, podporujú jeho zvedavosť, pýtajú sa na názor, zlepšujú jeho vnímanie a porozumenie textu.
- Ak sa niečo spýtame, čakajme (ideálne 10 sekúnd) na reakciu dieťaťa. Ak nezareaguje, odpovedajme si nahlas sami a pokračujem v čítaní ďalej.
Autorka je logopedička. Profesionálne sa venuje rozvoju reči a na sociálnych sieťach zvyšuje povedomie o logopédii, vývoji dieťaťa a komunikačných stratégiách ako @jazykovko.
***
Zdroje
1. K. HORŇÁKOVÁ, S. KAPALKOVÁ, M. MIKULAJOVÁ. 2005. Kniha o detskej reči. Bratislava: Vydavateľstvo Slniečko. 153s. ISBN 9788096907434
2. T. STEPHAN. 2016. Oh, Those Questions?! Hanen Early Language Program. Elektronický dokument. Dostupný na: http://www.hanen.org/SiteAssets/Helpful-Info/Articles/oh-those-questions—printer-friendly.aspx
