Prečo niektorým deťom ide čítanie ťažšie a iným nie?

0 Komentárov
28 Zobrazení

Ak chceme deti povzbudzovať k tomu, aby siahli po knihe iba tak, bezdôvodne, kvôli radosti z dobrého príbehu, musíme začať s jasným konštatovaním: niektoré deti sa učia čítať s menšou námahou než iné a čítanie aj obľubujú viac. Sú to zvyčajne práve tie deti, ktoré sú sústredenejšie než iné, majú lepšie výsledky, a ak máte niekoho v závere roka odmeniť knihou, budú to práve tieto deti. 

Ich rovesníkom to ide ťažšie (alebo až veľmi ťažko, častokrát až do úplnej nechute voči knihám). Radšej budú tráviť čas hraním na počítači či mobiloch. Čítanie považujú za čosi tak namáhavé a nudné, že to nestojí za to. Pamätáte si takéto pocity zo školy? Vedeli by ste sa s tým stotožniť?

Realitou našich tried je, že do čítania zvyčajne povzbudzujeme už rozbehnutých čitateľov. Teda deti z tej prvej skupiny – a ony zvyknú reagovať ochotne a s potešením. Na tú druhú skupinu nemáme skutočne efektívne nástroje. Známkovanie čitateľských denníkov ich síce vyprovokuje k dočasnej reakcii, o čítaní pre radosť ale nemôžeme hovoriť. Keď však vezmeme do úvahy čo všetko čítanie mení v živote človeka a na aké potreby dokáže odpovedať, je jasné, že potrebujeme prebudiť práve tieto deti. 

Prečo niektoré deti prichádzajú do škôl pripravené začítať sa a iné od začiatku bojujú?

Na postoj ku knihám majú vplyv dva základné faktory. Asi nebudete prekvapení, no nepatria medzi ne rozhovory so známymi spisovateľmi či známkovaný čitateľský denník. 

Tým prvým je dospelý a tým druhým prístup ku knihám. 

  1. Dospelý, ktorý povzbudzuje k čítaniu. Toto nie je žiadna jadrová fyzika: veľký vplyv na budúce jazykové zručnosti dieťaťa má jednoducho to, či mu rodičia čítavali ako dieťaťu. Či vyrastalo v domácnosti s knižnou kultúrou a vídavalo knihy v rukách svojich kľúčových dospelých: u rodičov, starých rodičov, u učiteliek v škôlke.
  2. Prístup ku knihám. Samozrejme aj toto je čosi, čo je zrejmé. Vidí dieťa medzi hračkami aj knihy? Má prístup ku knihám, ktoré sú atraktívne na pohľad, vyhovujú jeho veku a môže s nimi tráviť čas? Toto je dôležitá otázka špeciálne pri deťoch, ktoré pochádzajú z náročného prostredia, či už je to kvôli socio-ekonomického pozadiu alebo kvôli chorobe, ktorá z kníh môže urobiť luxus. 

Oba tieto dva vplyvy sa pritom odohrávajú v ranom detstve. Učitelia na základnej škole na ne nemajú žiaden dosah – deti k nim prichádzajú v podstate predpečené. Zároveň však majú tieto dva faktory veľký dopad na všetko čo sa na základnej škole bude diať. 

Prečo to tak je? 

Americký výskum z roku 2017 monitoroval správanie rodičov a detí od narodenia po 4.5 roka, kedy nastupovali do predškolskej prípravy. Sledovali v ňom dva základné prvky. 

  • To, či dospelí deťom čítajú (A ak áno, ako presne to vyzerá: rozhovory, otázky, opakovanie po deťoch a podobne.)
  • Ako často to robia.

Výskum na 250 rodinách ukázal, že deti, s ktorými si rodičia čítavali často mali už vo veku 4,5 roka omnoho vyvinutejšie predčitateľské zručnosti. Dokázali skôr začať rozlišovať písmená, ktorými začínali ich mená či plynulejšie prerozprávať dej čítaného. Deti, ktorých rodičia do čítania zapájali aj kladenie otázok, úvahy a rozhovory mali k tomu aj výrazne zrelšiu a výrazne širšiu slovnú zásobu. 

A keď myslíme širšiu, nemyslíme tým iba trošku širšiu. 

Z dnes už kľúčového výskumu vieme, že deti z podnetného prostredia počujú od svojho narodenia za hodinu cez 2000 slov (presnejšie 2100 slov). Deti z priemerne podnetného prostredia zase 1200 slov za hodinu. Nuž a tie z najmenej podnetného prostredia, ktoré nemá peniaze nazvyš a teda sa v ňom knihy stávajú luxusom iba 600 slov za hodinu. 2100 slov za hodinu, pýtate sa? Áno, takto:

Čo to znamená pre učiteľa prváčikov? 

Že deti, ktoré prichádzajú z prostredia, kde sa nečítalo nie sú pozadu iba trochu, ale zásadne. Ich slovná zásoba je výrazne menšia (v troch rokoch 1200 voči 500 slovám). Fakt, že im rodičia nečítavali bude mať veľký dopad na to, ako rýchlo sa budú učiť čítať. Práve šírka slovnej zásoby je jedným zo zásadných predpokladov toho ako ľahko to čítanie pôjde. A dáva to zmysel: je totiž ťažké učiť sa rozoznávať písmená a skladať ich do slov, ktorých význam vlastne vôbec nepoznáme. Takmer akoby ste sa učili čítať rozprávky v španielčine, pričom však v španielčine zvládnete iba objednať si paellu. 

Ak k tomu pridáme rozličné vývinové poruchy, slabšiu schopnosť sústredenia (ktorú nám tiež vylepšuje čítanie alebo počúvanie) alebo málo investovaných rodičov (z rozličných dôvodov), vzniká nám v jednej triede celé spektrum detí, z ktorých každé jedno je na čítanie pripravené úplne inak a každé jedno bude napredovať v úplne inom tempe. Vzniká nám tak celé spektrum čitateľského veku: niektoré deti budú napredovať bleskovo a to ich bude motivovať čítať viac, iné pomaly a iné naozaj s veľkým premáhaním sa. Úlohou učiteľa sa tak nestane iba všetky z nich naučiť čítať počas prvých štyroch rokov, ale skúšať rozdiely medzi nimi zmenšiť a predovšetkým pomôcť tým najpomalším. Práve u nich trápenie s čítaním začne veľmi skoro ovplyvňovať ďalšie výsledky v škole. 

Ktorým deťom sa dostáva viac pozbudenia?

Častokrát sa stáva, že práve najrozčítanejšie deti dostávajú najviac povzbudenia. Dostávajú na konci roka knihy, robia prezentácie častejšie než iní. Je to práve preto, že prišli na základnú školu a boli popredu, a to iba vďaka vplyvu, ktorý na nich mala ich domáca kultúra. Sú hlboko motivované čítať: a táto motivácia plynie z toho, že sa ešte v detstve vďaka čítaniu rodičov naučili knihy vnímať ako čosi bezpečné a príjemné. 

Deti, ktorým to ide ťažšie ostávajú v úzadí. Práve ony ale potrebujú dospelého, ktorý ich vidí v ich celosti. A takisto potrebujú do rúk také knihy, ktoré na jednej strane budú tréningom čítania a zároveň na druhej veľkým potešením, motiváciou. 

O takomto dospelom (a o praktických krokoch, ktoré môže robiť) viac v ďalšom článku.


Dospelý v živote budúceho čitateľa

Čítanie pre radosť. To je to, ktoré sa deje vo...