V ktorej knižnici pracuješ a s akými deťmi sa najčastejšie stretávaš?
Pracujem v detskom oddelení mestskej knižnice v Dubnici nad Váhom. Našimi čitateľmi sú často malé deti predškolského veku s rodičmi, ale najmä žiaci základných škôl. Tešíme sa však aj z každého pubertiaka, ktorý si k nám nájde cestu.
Na ktoré tri knihy v knižnici nedáš dopustiť a prečo?
Z detských kníh je to určite Vlčie oko od Daniela Pennaca. V oddelení pre deti a mládež našej knižnice pracujem štrnásty rok a ešte som tu nenarazil na knihu, ktorá by ma z našej ponuky zasiahla viac. Rozhovor chlapca a vlka, príbehy plné tajomstva, neprávosti, ale aj krásy, vyrozprávané veľmi intímne… A najmä poznanie dôvodu, prečo máme dakedy zatvorené oči. O tejto útlej knižke sa ťažko hovorí takto explicitne, ale určite stojí za prečítanie.
Nie som tak celkom čitateľ fantasy literatúry, napriek tomu som s nadšením zhltol všetky tri diely českej série Prašina od Vojtěcha Matochu. Záhadná Pražská štvrť bez elektrickej energie skrýva mnoho tajomstiev a je skvelým miestom pre dobrodružné potulky trojice priateľov. Ak si aj budete myslieť, že viete, kam vás príbeh zavedie, takmer isto sa mýlite. Navyše, nečakané a skutočne reálne sú aj vzťahy medzi hlavnými postavami a ich vývin. Dobrodružnú trilógiu určite odporúčam, nedávno vyšlo aj jej voľné pokračovanie – komiks Kriedový panáčik, ktorý v kvalite ničím nezaostáva.
A potom ma v poslednom čase ešte (ako nadšeného psíčkara) zaujal príbeh Terezy Pařízkovej Stela a 16 huskyov. Pri jeho čítaní zistíte, kam sa môžete dostať, ak si raz domov prinesiete šteňa, no pochopíte aj, že dobrodružstvám so štvornohým priateľom sa medze nekladú. Najmä, ak tých kamošov máte rovno šestnásť. Niť príbehu zavedie dievčatko, fanúšičku Jacka Londona, až na ďalekú Aljašku, kde zažije skutočné mašérske dobrodružstvo so svojím otcom. Pútavý príbeh dopĺňajú veľmi vydarené ilustrácie. Vrelo odporúčam, a to nielen milovníkov psov.
Aká je tvoja najmilšia knižná aktivita, ktorú používaš?
Myslím, že najlepšou aktivitou je samotné čítanie. Máme teraz doma ani nie dvojročného syna, ktorému knižky nosíme od prvých mesiacov života, a dnes si ich neustále sám pýta a volá nás čítať si spolu s ním. Hračky ho zaujímajú len okrajovo, no kniha musí byť poruke stále. Dôležité je podľa mňa aj to, že vidí čítať nás. Ja osobne napríklad nevlastním smartfón, takže ho odo mňa vôbec nechce. Naopak vníma, ako často siaham po knihe. Aj preto ma stále volá čítať si.
Akú vlastnú knihu si teraz nosíš pod pazuchou?
Práve teraz so sebou prenášam knihu Koniec nehybnosti od Milana Šimečku, no asi najčastejšie mám pod pazuchou či v batohu niektorú z reportážnych kníh vydavateľstva Absynt. Myslím, že okrem beletrie je skvelé nazrieť do reality vzdialených miest našej zemegule či na dôležité udalosti prostredníctvom talentovaných reportérov. Hoci sú to novinári, ich štýl je vycibrený a nehanbil by sa zaň ani renomovaný beletrista. Je pre mňa už nepredstaviteľné, že by tieto knihy odrazu prestali vychádzať. No a napríklad v autobuse rád čítam aj poéziu (antológia Gregoryho Corsa Jak neumírat je naj) – vlastne si myslím, že by ľudia mali čítať viac básní. Tie sa v našej knižnici už nepožičiavajú prakticky vôbec. Teda ak práve nie je obdobie Hviezdoslavovho Kubína.
