Ako deti povzbudiť k čítaniu alebo Zázračná ingrediencia

Častokrát sa nám, dospelákom, zdá, že nie je predsa nič ľahšie než sadnúť si ku knižke. Veď pekné obrázky, „…a ja v tvojom veku som už čítal Verneho!“ A deti odolávajú, zápasia, chcú Minecraft alebo zapnúť telku …. až kým večerným domovom nezahrmí vetu „A telka bude, až keď si prečítal dve kapitoly!!!“

A tak sa z čítania stáva trest, z knižky povinnosť a keď vstúpia do zložitého veku pubertálneho, už žiadne tresty nepomôžu. Ostane iba nechuť. Pravdou však je, že deti sa do kníh nezaľúbia AK im v tom nepomôže (áno, nepomôže) jeden zásadný prvok. Pripravení?

Nuž, sme to my. Dospelí.

Neľakajte sa, nie je to žiadna ďalšia povinnosť naviac. Je to iba jednoduché zdieľanie. Také, ktorým ukážeme, že aj tento koníček má reálne miesto v našom živote a že učiť sa čítať nie je odtrhnuté od každodenného fungovania. Totiž, naučiť sa čítať písmenká, to sa deje na hodinách čítania. Ale naučiť sa čítanie mať rád, to sa deje v celom ostatnom životnom priestore. V radoch na pošte, v čakárni u lekára, zväčša pomaly, krok za krokom.

1. Buďte ich sprievodcom. Doveďte ich ku knihám pre ich čitateľský vek. Začínajúci čitatelia potrebujú inak sádzaný text než rozbehnutí čitatelia. Prváčence sú ešte trochu iný prípad – tí potrebujú máličko textu, veľa obrázkov a vďaka tejto kombinácii veľa čitateľského sebavedomia. Odradení čitatelia sú znovu inou kategóriou. No keď už deti dovediete ku knihám, ktoré budú vhodné pre ich čitateľský vek, tam nech už si vyberajú samé. Šanca, že knihu dočítajú do konca tak výrazne stúpa.

2. Buďte ich pomocníkom. Neprestávajte im čítať nahlas, a to dokonca aj keď vedia čítať samé. V nižšom veku sú tu knihy, na ktoré ešte sami čitateľsky nestačia, no už im budú rozumieť (napríklad Pippi). A vo vyššom zase také, ktoré otvárajú náročné témy (trilógia Žatva smrti či Darca). Popri počúvaní môžu kresliť, skladať Lego alebo hoci aj strečovať.

3. Buďte ich kamošom. Povedzte, musí mať každá kniha edukatívny rozmer? Veď ani vy nečítate severské detektívky kvôli štúdiu anatómie. Naopak, teší vás delikátne sa báť, užívate si ich pre príbeh samotný. Doprajte podobné potešenie aj deťom. Čím viac kníh čítajú, tým viac budú zisťovať, že niektoré knižky im ponúknú čosi hlbšie než iné.

4. Buďte ich mentorom. Podeľte sa s nimi o vaše vlastné momentky zo života čitateľa. Nech vedia, že občas sa kniha jednoducho do konca nedočíta, lebo blech (a dokonca aj keď si nesie Nobelovu cenu). Inokedy zase nevieme odložiť jednu a tú istú a čítame ju dookola. Občas o prečítanom hovoriť nechceme, inokedy o príbehu nevieme prestať rozprávať. Toto všetko je správne a patrí k čitateľstvu. Čitateľstvo je totiž živé ako my, nie je to vopred narysovaná tabuľka.

5. Buďte ich vzorom. Vídavajú vás s knižkou v ruke? Čím sú staršie, tým menej čitateľských vzorov okolo seba vidia. Čím sú staršie, tým viac vzorov ale potrebujú. Aha:

• 77% detí vo veku 6-8 rokov vraví, že takmer každý v ich okolí číta rád. 
• Keď majú deti 9 – 11 rokov, vraví to už iba 66% z nich.
• Vo veku 12 – 14 už iba 56% z nich.
• No a medzi mládežou vo veku 15 – 17 už iba 48% z nich vraví, že takmer každý v ich okolí má rád čítanie. (Kids and Family Reading Report, Scholastic 2017)

Takže čo môže byť ten prvý krok, ktorý môžete spraviť už dnes? Nuž, môžete hneď teraz zobrať do rúk knižku z nočného stolíka, ktorá tam leží už tri mesiace a nie a nie ju dočítať. A potom sa s ňou definitívne rozlúčiť. Áno! A načať nejakú ďalšiu. (Ak ju tri mesiace neviete dočítať, asi vás jednoducho nechytila a treba sa obzrieť po niečom inom.)

Zároveň o tom ale povedzte aj vášmu potomkovi. Neverili by ste koľko školákov chodí po svete s myšlienkou, že kniha sa jednoducho MUSÍ dočítať do konca, aj keď šialene nudí. Nečudo, že čítanie je v ich hlave hrozná otrava.

A to bol ten prvý krok. Prvý krok (dlhej cesty) ku vytváraniu sveta, v ktorom si príbehy vyberá čitateľ, v ktorom každého bavia trochu iné knihy a v ktorom neplatia žiadne nalinkované pravidlá okrem jedného: čítania s radosťou.